Našli ste na portáli chybu? Dajte nám o nej vedieť.
Niečo vám tu chýba?
Štátny vzdelávací program nie je len o vymedzení obsahu vzdelávania. Vo vzdelávaní nie je dôležité len čo, koho a kedy učiť. Dôležité je aj to, ako učiť a reflektovať výsledky učenia. Aké spôsoby učenia a reflexie výsledkov učenia sa žiakov sú v rámci kurikulárnych zmien v základnom vzdelávaní preferované? Odpovede prináša aj sprievodca pre Kultúru a étos školy. Pochádza z neho text, ktorý vám ponúkame v podobe tohto článku.
V dnešnej dobe sú školy a učitelia zahltení množstvom dostupných zdrojov s príkladmi a návodmi, ako učiť lepšie, efektívnejšie a účinnejšie, aby žiaci skutočne napredovali a nielen aby v škole trávili značnú časť svojho života. Zorientovať sa v tom nie je vôbec jednoduché a prijímať rad-radom všetko, čo sa nám ponúka, aby sme si mohli vybrať to najlepšie, by bolo na niekoľko životov.
Učitelia sa v rámci svojho profesijného rozvoja zoznamujú s množstvom vyučovacích metód a foriem vzdelávania, ktoré ich motivujú, ale pri ich implementácii v triede môžu zažívať frustráciu. Ich žiaci buď nereagujú tak, ako očakávali, alebo ich metóda istý čas baví a potom nejavia záujem. To niektorých učiteľov núti vyhľadávať stále nové a nové aktivizujúce metódy, a keď ich už absolvovali mnoho, nastáva odmietanie alebo prehnané stotožnenie sa: „Ale toto ja už poznám a robím dávno.“ Učiteľ je presvedčený, že to tak naozaj je, pretože nerozumie rozdielu medzi tým, čo „dávno“ robí, a tým, v čom spočíva to „nové a účinné“ v tej-ktorej metóde. Zbieranie a skúšanie metód sa tak stáva cieľom, nie nástrojom na dosiahnutie cieľov vzdelávania. A to je základný kameň úrazu. Absentuje orientácia na cieľové vzdelávanie, ktoré je základom úspešného učenia sa.
Učitelia, ktorí sa stotožnili s tým, že nastavenie cieľa, výber vhodných metód na jeho dosiahnutie a k tomu kompatibilné hodnotenie a reflexia prinášajú nielen úspech, ale aj väčšiu aktivitu a radosť z učenia sa tak na strane žiaka, ako aj učiteľa, zažívajú skutočnú spokojnosť vo svojej profesii spolu so žiakmi. Učiteľ si týmto prístupom zároveň vytvára priestor na aktívne učenie sa, ktoré je základom efektívneho učenia sa.
Propagátor aktívneho učenia sa John Dewey zdôrazňoval, že učenie sa má byť založené na skúsenostiach a praktických aktivitách s dôrazom na reflektívne myslenie – schopnosť kriticky analyzovať a premýšľať o vlastných skúsenostiach. Žiaci zapojení do procesu učenia sa sa zamýšľajú nad vlastnými skúsenosťami a riešeniami problémov a tento proces si vyžaduje svoje podmienky aj dostatočný časový priestor.
Aktívne učenie sa je, zjednodušene povedané, všetko to, čo robí žiak v triede okrem pasívneho počúvania učiteľovho vysvetľovania. Väčší dôraz sa kladie na rozvoj zručností, menší na sprostredkovanie informácií a od žiakov sa požadujú vyššie myšlienkové operácie, ako analýza, syntéza, hodnotenie. Žiaci pritom nielen aktívne pracujú, ale súčasne rozmýšľajú nad tým, čo robia (Tomengová, 2012).
Efektívne zmeny možno zaznamenať, keď:
Pred pristúpením k aktívnemu učeniu sa žiakov si treba ujasniť, aký prístup k učeniu sa učiteľ podporuje: povrchný alebo hĺbkový. Prebrať za každú cenu všetky témy vedie často k povrchným vedomostiam, ktoré slúžia žiakom krátkodobo (napr. na test). Dôležité je na základe cieľov určiť, čo je podstatné, a tomu sa dôkladne a detailne venovať. Aktívne učenie sa najlepšie rozvíja, keď sú zvolené participatívne nástroje ako: kooperatívne učenie sa, problémovo orientované učenie sa alebo konštruktivizmus.
Aktívne metódy učenia sa nie sú hrou – je to zmysluplné, cielené a zaujímavé učenie sa, ktoré prináša učiteľovi vnútornú spokojnosť, pocit dobre odvedenej práce a príjemný pocit šťastia, keď namiesto unudených tvárí uvidí v triede aktívnych a spokojných žiakov. Veľkou výzvou, ktorú už čoraz viac učiteľov dokáže zvládnuť, je vyučovanie, pri ktorom žiak preberá zodpovednosť za svoje učenie sa a riadi svoj vzdelávací pokrok.
K tomu, aby žiak ochotne prevzal zodpovednosť za pridelené úlohy, rozvíjal si disciplínu a samostatnosť, môže učiteľ prispieť prostredníctvom viacerých prístupov:
1. Vytvorenie podporujúceho prostredia:
2. Jasné očakávania a ciele:
3. Rozvíjanie autonómie a zodpovednosti
4. Posilnenie vnútornej motivácie
5. Poskytovanie spätnej väzby
6. Modelovanie a mentoring
7. Fázy a postupné zvyšovanie náročnosti
8. Spolupráca a tímová práca
Tým, že učiteľ vedie žiakov k prevzatiu zodpovednosti a rozvíjaniu disciplíny prostredníctvom týchto prístupov, pomáha im rozvíjať dôležité životné zručnosti, ktoré sú nevyhnutné pre ich budúci úspech nielen v škole, ale aj v živote.
Na učenie sa žiakov má veľký vplyv, aké vyjadrenia učiteľ smerom k nim používa. Mnohé si za roky praxe zafixoval a používa ich podvedome, ako stereotypné vzorce. Je dôležité, aby sa učiteľ naučil uvedomovať si ich a eliminovať tie, ktoré môžu negatívne ovplyvniť jeho snahu zaktivizovať učenie sa žiakov. Uvádzame príklady vyjadrení, ktoré by učiteľ mal a nemal používať:
Používanie pozitívnych, povzbudzujúcich vyjadrení môže výrazne zvýšiť motiváciu žiakov, ich sebavedomie a ochotu zapájať sa do učenia. Naopak, negatívne a deštruktívne vyjadrenia môžu znížiť sebavedomie, zhoršiť vzťah k učeniu sa a spôsobiť, že žiak stratí motiváciu.
O motivácii dnešné školy premýšľajú ako o vzácnej komodite, ktorú chcú u žiakov rozvíjať a o ktorú nechcú prísť. Okrem ponúkania motivujúcich cieľov, zohľadňovania osobnostných preferencií a predpokladov či výberu aktivizujúcich vyučovacích metód čoraz viac učiteľov vidí ako nástroj učenia aj sledovanie učebného pokroku žiakov a hodnotenie. Dôležité je položiť si otázku: Prečo a čo vlastne hodnotíme? Žiaci, ktorých chceme viesť k zodpovednosti za svoj progres, musia vedieť, aký pokrok robia, a musia to vedieť aj ich rodičia. Hľadáme preto také hodnotenie, ktoré im to prehľadne a jasne ukáže a podporí tak učenie žiaka. Toto nedokáže ani jedna suchá číslica, ani neadresná slovná formulácia.
Učiteľ môže sledovať učebný pokrok svojich žiakov rôznymi metódami vrátane týchto:
Tieto metódy sa často kombinujú a prispôsobujú podľa potrieb jednotlivých žiakov a cieľov vzdelávania.
Sebahodnotenie je proces, ktorý umožňuje žiakom hodnotiť vlastný pokrok, úsilie a úspechy v rámci ich vzdelávacieho procesu. Tu je niekoľko kľúčových charakteristík tejto metódy:
Sebahodnotenie (self-assessment) nie je len nástroj na hodnotenie, ale aj prostriedok na podporu osobného rastu a rozvoja žiakov, keď si uvedomujú svoje silné stránky, ale aj oblasti na zlepšenie. Úroveň sebahodnotenia je možné rozvíjať posilňovaním metakognitívnych schopností a charakteru. Týkajú sa schopností žiakov byť si vedomí svojich procesov myslenia, monitorovať ich a prispôsobiť ich podľa potreby. Podporiť ich možno napr. takto
Žiak s vysoko rozvinutými metakognitívnymi schopnosťami a charakterom bude mať tendenciu reagovať na okolitý svet a život rôznymi spôsobmi, ktoré sú typické pre jeho rozvinuté schopnosti. Uvádzame niekoľko aspektov, ako by takýto žiak mohol reagovať:
Tieto kritériá a procesy zabezpečujú, že takýto žiak si volí vzdelávacie výzvy systematicky a informovane, pričom sú zamerané na jeho osobný a profesijný rozvoj. Aby učiteľ prispel k ďalšiemu rozvoju žiakov pri rozvíjaní ich metakognitívnych schopností a charakteru, môže zvážiť nasledujúce praktiky.
Čo má učiteľ robiť:
Čo nemá učiteľ robiť:
Našli ste na portáli chybu? Dajte nám o nej vedieť.
Niečo vám tu chýba?
Zmeny pre lepšie vzdelanie prebiehajú v súlade so schváleným Plánom obnovy a odolnosti.
Ministerstvo zároveň dbá na ochranu finančných záujmov EÚ a bojuje proti podvodom, korupcii, konfliktu záujmov a dvojitého financovania a bude vykonávať kontroly so zameraním na tieto najzávažnejšie nezrovnalosti.
