“Keď počujem slovo reforma, otvára sa mi nožík vo vrecku“, je autentická výpoveď učiteľa v súvislosti s aktuálnou kurikulárnou reformou. Tento expresívne vyjadrený postoj zrejme reprezentuje aj postoje mnohých iných učiteľov. Je vyjadrením skepsy, ktorú učitelia pociťujú vo vzťahu k neutíchajúcemu prúdu vzdelávacích reforiem, ktorých výsledkom bolo v prevažnej väčšine prípadov ich narastajúce byrokratické zaťaženie a  „novoty“, ktoré sa ničím neodrazili na kvalite výchovno-vzdelávacieho procesu v školách. Je preto legitímna otázka, či skutočne potrebujeme zavádzať reformy v školách a nebolo by lepšie nechať učiteľov v pokoji pracovať?

Ako na ktorýkoľvek iný spoločenský jav, ani na tento neexistuje jednoznačná odpoveď, ale verejná diskusia, vyjadrenia odborníkov z rozmanitých inštitúcií, ktoré sú „odberateľmi“ produktov našej školy jednoznačne signalizujú, že zmeny, a zásadné, sú v našich školách dôrazne vyjadrovanou požiadavkou spoločnosti. Ako to však urobiť tak, aby to bolo prínosné a reformy sa nezastavili pred dverami školských učební? 

Článok profesora pedagogiky Štefana Porubského (Pedagogické rozhľady 5/2023) nemá ambíciu hľadať komplexnú odpoveď na túto otázku. Stručne však poukazuje na to, čo by sa malo zmeniť za dverami školských tried na základných školách tak, aby reformné zmeny pocítili hlavne žiaci tým, že pobyt v škole budú prežívať ako pozitívny zážitok z poznávania, ktoré bude mať kvality zodpovedajúce požiadavkám 21. storočia.