Interkultúrna výchova má v rámci formálneho kurikula jasne vymedzené obsahy vo vzdelávacích oblastiach (najmä Človek a spoločnosť, Jazyk a komunikácia a Umenie a kultúra). Do veľkej miery je však vecou tzv. skrytého kurikula. V ňom významnú rolu zohráva osobnostný i etický rozmer profesionality učiteľa. V popredí je požiadavka jeho etickej bezúhonnosti, ktorá sa prejavuje v odmietaní akýchkoľvek foriem diskriminácie či segregačných praktík, a to nielen v škole, ale aj mimo nej.  Základnou osobnostnou výbavou učiteľa by mala byť láska k deťom bez podmienok, ktorá sa prejavuje v prijatí každého žiaka, ako aj v kultivovanej a rešpektujúcej komunikácii s nimi. 

Interkultúrna výchova nie je učením o kultúrach, či typických znakoch ich príslušníkov. Cieľom nie je vytvárať či upevňovať stereotypy o kultúrach, ale naopak rozvíjať schopnosť vnímať jedinečnosť každého človeka, ktorá je daná nielen prostredím v ktorom žije, ale aj jeho osobnostnými kvalitami. 

V interkultúrnej výchove sa neučí o kultúrach, ale o ľuďoch v kultúrach,
v ktorých žijú.

Pri napĺňaní cieľov interkultúrnej výchovy je potrebné mať na zreteli princíp rovnováhy. Ten spočíva v hľadaní balansu medzi upriamovaním pozornosti na rozdielnosti medzi ľuďmi a zdôrazňovaním toho, čo ľudí spája. Hoci je rozmanitosť základným znakom ľudských spoločenstiev, ich tmelom sú spoločné túžby a potreby.